Je na papieri, má v priemere 2500 znakov, pripravujeme ho 2 týždne, aby si ho za 12 sekúnd niekto iný prečítal a rozhodol o našej pracovnej budúcnosti. Životopis – nevyhnutný predpoklad uchádzania sa o prácu.

Oficiálne ho poznáme aj pod názvom “CV” z latinskej frázy curriculum vitae – “priebeh života”. Náš “priebeh života” tradične obsahuje informácie ako pracovné skúsenosti, dosiahnuté vzdelanie, osvedčenia, projekty či pracovné publikácie. Ako povinnú jazdu na konci pridáme cudzí jazyk, “iné zručnosti”, nesmú chýbať “záľuby” a šup ho do mailu spolu so žiadosťou o prácu. Bolo to tak stále? 

“Je veľa miest, ktoré treba zaplniť, málo kandidátov a mnohí sú chabo kvalifikovaní.” 

Znie to povedome? Nie je to citát ministerstva práce. Je to stručný opis situácie v Rímskej ríši v čase cisára Júlia Cézara. Ten podľa dekrétu z Britského múzea sľúbil už v roku 55 pred naším letopočtom odmenu 300 sestercií každému vojakovi, ktorý odporučí iného, aby sa pridal k rímskemu vojsku. A tu by sme mohli datovať vznik recruitingu.

Prvý “životopis” sa však datuje oveľa neskôr – do 15. storočia nášho letopočtu.

Leonardo da Vinci spísal svoje kvalifikácie, vrátane invenčných schopností ako stavanie nových typov mostov, mínometov, vozov, katapultov či ťažkého delostrelectva.

Stovky rokov po ňom vývoj stagnoval. Buď to chýbala potreba pre sumár zručností, pretože veľa ľudí bolo obmedzených na práce dostupné ich spoločenskej triede alebo profesiu zdedilo. Zároveň rozvoj technológií rušil potreby kvalifikovaných robotníkov.

Preskočíme asi 500 rokov, počas ktorých životopisy vo svete spali, až do 30-tych rokov 20. storočia. Ich prebudenie priniesli predovšetkým roky hospodárskej krízy a nedostatku práce. Hľadači práce v Spojených štátoch amerických (USA) si uvedomili, že bude praktické pri žiadaní o prácu priniesť pripravené poznámky. Postupne sa z týchto poznámok stali výborné nástroje, ktoré mali za cieľ s pokorou predstaviť celú osobnosť uchádzača potenciálnemu zamestnávateľovi. Obsahovali vyvážené osobné aj pracovné informácie, ale ľudia radi písali o sebe – o záľubách, obľúbených športových kluboch, politike či vierovyznaní.  

V priebehu pár desiatok rokov sa stali vyžadovanou súčasťou uchádzania sa o prácu. Ľudia hľadajúci prácu tiež pochopili, že je jednoduchšie vyvesiť a rozoslať desiatky žiadostí o prácu spolu so životopisom, ako chodiť osobne na desiatky rozhovorov, na ktorých aj tak nepochodili. Zmena trendov v zamestnávaní a snaha ľudí odlíšiť sa od ostatných kandidátov priniesla vlnu “profesionalizácie” životopisov, z ktorých sa začali vytrácať osobné záľuby a neformálny opis aj mimo pracovného života. 

Vrcholom tejto etapy profesionalizácie bol rok 1984, v ktorom v USA vyšla jedna z prvých kníh na tému “ako napísať svoj životopis”. Tá odštartovala dlhoročný trend zaručených rád ako najlepšie zaujať potenciálnych zamestnávateľov dokonalým životopisom.

Poznáme to dodnes. A tak ako teraz, ani vtedy nikomu neprekážalo, že častokrát išlo o protichodné rady, aká forma predstavenia sa potenciálnym zamestnávateľom je tá najlepšia.